Márnosť náboženských blúznení
Keď sa hovorí o náboženskom prežívaní vecí, na um prichádzajú skôr pozitívne súvislosti , veď náboženskosť ako taká predsa ťahá človeka dopredu byť lepší a pod. Čo je tu ale problém je ľudská predstava o tom ako Bohu, Stvoriteľovi sa môže jeho stvorenie páčiť, ako sa má klaniať a jeho uctievať, uznávať , opätovať podľa svedomia vďačnosť za dar života, dar byť jeho stvorenou bytosťou. Na toto reagovať správne, je uctievať Pána-Boha v Duchu a pravde.
Nemá to byť zúžené na nejaké miesto , nejaké tradície.
Ľudmi vymyslené spôsoby uctievania vedú k fanatizmu- Bohom zjavený spôsob vedie k pokore, bázni, radosti, odpusteniu, schopnosti a snahe zasahovať celý svet svetlom darovaným.
Uctievať Pána Boha, je zachovať jeho Slovo, On niečo vyslovuje a jeho stvorenie počúva. Celý svet reaguje na jeho Slovo. Celý svet sa hýbe jeho Slovom.
Je tu ale človek vzdoru, neprávosti, v spojení s padlými anjelmi vzbúrení Pravde. To je to blúznenie, toto vedie nakoniec k uctievaniu „duchov“, démonov, stvorenia namiesto Stvoriteľa. Ku komu sa pridá človek?
Ku komu sa modlí, koho má za to všetko presahujúce dobro?
Keď cítiš že si zasiahnutý v srdci , modli sa napr. takto „ Nebeský Otče, bol som oklamaný , prosím o odpustenie, zdalo sa mi že si niekde ďaleko, nedostupný, nedosiahnuteľný. Teraz chápem že ty si život, ty si všetko, už ani jeden deň bez vďaky a chvály, že ty si!“